Po dvoch hodinách sedenia v autobuse prestávka. Konečne! Všetci sme sa tešili na voľno. Chvíľu to vyzeralo, že to bola jediná vec, kvôli ktorej sme sa na exkurziu prihlásili. Hrnuli sme sa z plného vozidla, ktoré ako aj my potrebovalo dýchať. Príjemný vlhký vzduch sa niesol po celom okolí. Pár hodín sedenia a ničnerobenia v autobuse asi urobilo svoje. Pobláznení sme bežali, skákali si vzájomne na koňa a rehotali sa. „Sme v cudzom meste, nikto nás nepozná.“ Túto vetu mala v hlave väčšina, to sme museli využiť! Po príchode do autobusu nám / ako inak / dozor schladil naše horúce deviatacke hlavy a dostali sme, čo nám patrilo...
Dávid Sihelský, 9.B
V Žiline sme sa zdržali asi 30 minút. Mali sme možnosť sa občerstviť, ísť na WC alebo sa poprechádzať. Väčšina z nás zamierila dnu medzi regály. Kúpili sme si nejaké jedlo, rozprávali sa alebo sme si len tak nezáväzne prezerali tovar.
Nikola Nagyová, 9.B
Po vystúpení z autobusu sme videli zelený park a obrovitánske parkovisko plné osobných áut, ale hlavne nabité autobusmi. Česi, Francúzi, Nemci, Rusi, Taliani, domáci Poliaci. Čudovali sme sa, koľko sem cestuje ľudí z okolitých európskych krajín. A stretli sme aj Číňanov a Japoncov. Sedeli sme v parku na lavičkách, desiatovali sme a sledovali okolie. Mali sme z množstva ľudí divný pocit i obavy, aby sme sa, preboha, nestratili!
Matej Nagy, 8.A
Bolo nás veľa, museli sme sa rozdeliť na dve turistické skupiny. My návštevníci sme dostali na uši slúchadlá, sprievodca mal mikrofón. On kráčal a rozprával, my sme sa rozhliadali a počúvali. Oznámil nám, že môžeme fotografovať. Tak sme s úžasom počúvali a fotili...
Marcel Kerata, 9.B
Zvonku budovy a areál vyzerali celkom obyčajne. Na prvý pohľad by nikomu, ani mne, nenapadlo, že sa tam dialo niečo nepríjemné. Ale potom... Cítila som sa veľmi zle. Ako dokázali ľudia ľuďom a deťom robiť také zverstvá?! Nechápem...
Ivana Uramová, 9.B
Moje dojmy? Strašné! Už pri prvom pohľade mi bolo jasné, že je to priestor obrovských rozmerov. Predstavoval som si ho oveľa menší. Toto bol prvý šok! Potom však nasledovali ďalšie a ďalšie! Celý tábor bol rozdelený na bloky, v každom bloku sa odohrávalo niečo iné. Na obrazových dokumentoch sme videli strašné spôsoby mučenia. Pri stene smrti hnusné zabíjanie strelnými zbraňami. Navštívili sme plynové komory a spaľovne mŕtvych tiel. Sprievodca nás vzal aj do podzemných pivníc, kde boli tmavé studené kobky.
Michal Kleskeň, 9.B
Videli sme obrovské množstvo dokumentov. Od fotiek ľudí, ktorí sa sem dostali a zahynuli, až po konkrétne predmety, ktoré im patrili, ktoré si sami priniesli ako osobné potreby. V obrovských vitrínach, väčších ako výkladné skrine v obchodoch, boli nakopené hrnce, kuchynský riad, zubné kefky, hrebene, hygienické potreby, oblečenie, topánky, kufre, ba aj ostrihané ľudské vlasy! Najhoršie bolo pozerať na detské topánočky. To na mňa pôsobilo veľmi zle. Deti na nás pozerali aj z fotografií. Smutné, vyhladované, chudé! A na takýchto deťoch robili ešte aj pokusy! Strašné!!!
Diana Privalincová, 9.B
Na koľajniciach stál vagón, v ktorom na smrť privážali ľudí. Bolo tam len jedno okno. Zle sa im dýchalo, nemali kde vykonávať potreby, cesta im trvala niekoľko dní. Mnohí zomreli od vyčerpania, iní z vlastného rozhodnutia. Rukami vytrhali podlahu a skočili...
Boris Beránek, 9.B
Najprv bolo vo vagónoch 40 ľudí. Mali relatívne dosť miesta, to im umožnilo pohyb. Po vytrhnutí podlahy a páde pod kolesá vlaku sa vlastne vyhli krutému zaobchádzaniu. To sa však Nemcom nepáčilo, to nemohli dopustiť. Takéto podmienky boli neprípustné. Preto do každého vozňa napchali sto, niekedy aj viac ľudí. Miesta bolo málo, všetci museli iba stáť...
Jakub Hromádka, 9.B
Po asi štvorhodinovej prehliadke sme sa dostali k autobusu. Ono sa to nezdá, ale boli sme unavení a tlačili nás zmiešané dojmy z celého dňa. Na parkovisku sme dojedli potravinové zásoby a vybrali sa na cestu späť. V Čadci sme si urobili ešte jednu pauzu. Ale tá nám asi zaškodila. V autobuse sme ožili. Boli sme hluční, nesedeli sme ako treba, blýskali blesky mobilov i fotoaparátov, autobusom sa ozývali výbuchy smiechu. Nebolo to dvakrát príjemné ani nášmu dozoru, ani sprievodcovi, ani šoférovi. Uvedomili sme si to, stíchli sme a živí a zdraví sme dorazili o 22.30 hod. do Handlovej.
Erik Jóčik, 9.B